1. Kapitola - STRETNUTIE

23. dubna 2011 v 13:08 | Anne
1. KAPITOLA

Stretnutie
"Bež Sam, bež!" kričala moja mama. Ničomu som nechápala, no vedela som, že tam mamu samu nenechám.
"Nie mami! Zachránim ťa!" povedala som a hlas mi preskočil. Pozerala som na horiace auto a mamu ním zavalenú ako sa odtiaľ nemohla dostať. Začala som rýchlo rozmýšľať so slziacimi očami ako jej pomôcť. Pás sa zasekol a ona tam uviazla.
"Samantha, auto vybuchne, neboj sa o mňa. BEŽ!" Pomaly mamin hlas slabol. Pozrela na mňa svojimi veľkými hnedými očami, ktoré som zdedila po nej a potom ich zavrela.
"Nieeeeeee." Zakričala som a slzy mi stekali po tvári. Vedela som, že jej už niet pomoci. Bola mŕtva. Stála som tam a nevedela som, či sa mám zviesť na zem alebo utekať pred ohňom. Nakoniec som zvážila tú druhú možnosť a vybrala som sa na útek. Asi o dve minúty sa ozval výbuch a mňa, aj keď som bola už dosť ďaleko odhodilo meter. Zdvihla som sa zo zeme a pozerala som ako celé auto pohltili plamene. Stále som tomu nemohla uveriť, že som na svete zostala už celkom sama. Rukou čiernou od sadzí som si utrela slzy. Nevedela som, kam mám ísť. Domov som sa už vrátiť nemohla, pretože by ma sociálka ľahko našla. Rozbehla som sa niekde vdiaľ, nevediac kam bežím.

Zrazu som sa trasúc prebrala zo sna. Sníval sa mi každú noc, odkedy mama zomrela. Zdalo sa mi to, akoby mi mama chcela tým povedať, aby som na ňu nikdy nezabudla. Poobzerala som sa okolo seba. Bola ešte tma. Čas som odhadla tak na päť hodín ráno. Už sú to tri mesiace po matkinej smrti čo žijem v starom polorozpadnutom kaštieli na kraji mesta. Celá špinavá, jedlo kradnem alebo keď nájdem niečo jedlé na zemi. Nemala som nikoho na tomto krutom svete. Kaštieľ sa nachádzal uprostred tmavého strašidelného lesa, každú noc bolo počuť zavíjanie vlkov v diaľke. Hovorilo sa, že v tomto kaštieli straší, no bola to samozrejme somarina. S povzdychom som sa posadila na starej a zaprášenej posteli. Myšlienkami som bola stále v tom sne. Je vôbec možné, že som sa budila vždy, keď som bežala do lesa? Neviem ale príde mi to divné. Objala som si kolená a snažila sa nejako zahriať. Bola mi zima, vonku zúrila búrka, ktorá sa samozrejme dostala aj do dolnej a hornej časti kaštieľa, keďže okná boli porozbíjané. Zrejme si nejaké decká vybíjali zlosť práve na tomto kaštieli. Zvonka sa ozývali kvapky dopadajúce na parapetu a silný nepriateľský vietor. Keď to takto pôjde ďalej o chvíľu odídem tam hore za mamou. No nemohla som sa ukázať sociálke na oči. Do decáka ísť nechcem. Ach keby som tu mala aspoň televíziu aby som vedela, či ma ešte hľadajú. Vedela som, že som hľadaný človek, keďže na druhý deň po tej nehode, kde zahynula moja mama to bolo vo všetkých správach. V ten deň som to zachytila v jednej malej reštaurácií. Vtedy sa na mňa obrátili všetky oči a ja som sa dala na útek. Spomínala som na udalosti spred troch mesiacov. Našťastie sa mi podarilo ujsť. Odvtedy z lesa nevychádzam často, len keď som vážne veľmi hladná. Zajtra bude spln, pomyslela som si. Nemám rada splny. Pri tých vlkoch sa vtedy nedá spať. Ale keby sa počasie umúdrilo, mohla by som vyliezť na skalu neďaleko lesa a pozorovať mesiac do rána. Mesiac ma totiž strašne fascinuje, najmä za splnu. Na skalu sa vlci nedostanú, takže sa nemám čoho báť a nikto a nič iné v lese nežije pokiaľ viem. Postavila som sa a s bosými nohami som prešla ku starému, zlomenému a zaprášenému zrkadlu. Vždy, keď som sa doň pozrela prišlo mi až smutno ako vyzerám. Niekedy to tak nebývalo. Celá špinavá a čierna od sadzí aj na tvári, vlasy rozstrapatené, neupravené, šaty roztrhnuté a špinavé. Nohy bosé. Tak som asi teraz vyzerala. Pripadala som si ako človek, ktorý žije pod mostom. Dnes som však mala príležitosť sa trocha očistiť, keďže je búrka. No je tak silná, žeby ma asi odfúklo. A navyše je zima tak som to radšej nechala tak na miernejšie letné dažde. Vlastne, keď sa leta dožijem. Leto bude až o 4 mesiace. Snáď to prežijem. Búrka pomaly miernela a vietor sa upokojoval. Onedlho už len poprchávalo a bolo bezvetrie. Rozhodla som sa teda zísť dole do kuchyne, ak sa to dá kuchyňou nazvať. Cestou dole schodmi som pocítila v nohe silnú a pálivú bolesť. Zviezla som sa na zem a pozrela na nohu. Bola v nej zapichnutá sklenčina a liala sa z nej krv. Myslím, že dnešnú búrku neprežilo minimálne jedno okno. So zavretými očami som si to sklo z nohy vybrala a snažila sa nekričať od bolesti. Nenávidím krv, príde mi z nej vždy zle. Ako som otvorila oči zazrela som sklo na schodoch. A to bolo posledné čo som videla. Upadla som do bezvedomia, do bezsenného spánku. Keď som sa prebrala ničomu som najprv nechápala, ani kde som. Rozhliadla som sa a rozpamätala sa. Nebola som v kaštieli ale pred kaštieľom. Vedela som predsa, že som odpadla na schodoch tak ako som sa sem dostala? Nič nedávalo zmysel. Pozrela som na nohu. Zdalo sa mi to, alebo bol na nej obväz? Pozrela som sa lepšie. Vážne bola obviazaná. Zdá sa, že niekto o mne vie. Sociálka to zrejme nebude, to by som bola už v decáku. Vonku pekne svietilo slnko a bolo asi tak poludnie. Jeden hlas v hlave mi našepkával, aby som ušla, no zvedavosť mi to nedovolila. Chcela som zistiť, kto sa o mňa postaral. Postavila som sa teda a odkrivkala som nazad do kaštieľa. Sklo zo schodov zmizlo, na stole som mala syrovú bagetu. Žeby som bola už mŕtva alebo toto bol len sen? Pri zabalenej bagete bol lístoček. Do školy som chodila takže čítať viem. Stálo na ňom:
"Dobrú chuť neznáme dievča." Tak tento odkaz ma pobavil. Ako som ho čítala stále dookola, všimla som si to úhľadné, elegantné písmo. Kto sa o mňa postaral? Vírilo mi stále hlavou. Potom som pozrela na bagetu a žalúdok dal o sebe vedieť. Až teraz mi došlo aká strašne hladná som. Sadla som si ku stolu a zobrala bagetu do rúk. Niečo také som nemala už minimálne tri mesiace. Avšak predtým, než som sa do nej pustila som začula nejaký tichý bzukot. Obzrela som sa a zrak mi padol na chladničku. Bola zapojená do elektriny. Postavila som sa a rýchlo krivkajúc som sa presunula ku chladničke. Ako som ju otvorila bola plná jedla. Fajn, je jasné, že už som mŕtva. Toto vážne nemôže byť pravda. Kto sa tak ukrutne snaží aby som prežila? Sleduje ma tá neznáma osoba už dlhšie alebo na mňa len náhodou dnes narazila pri prechádzke lesom? Kto je a čo chce? Sadla som si nazad a bagetu som zjedla s chuťou. Aj keď tieto otázky nedali pokoj môjmu mozgu, rozhodla som sa to neriešiť a radšej som sa vybrala hľadať píšuce pero. Asi po hodine prehľadávania kaštieľa som jedno konečne našla. Otočila som papierik, ktorá mi tá neznáma osoba nechala a napísala som naň veľké ĎAKUJEM. Písmo bolo roztrasené pretože stôl sa kýval. Nechala som ho na stole. Aspoň uvidím, či sa vráti. A zistím, či ma sleduje. Škoda, že som pri sebe nemala hodinky, teraz by sa zišli. Rozchodila som nohu a z nudy som sa vybrala do lesa. Vonku bolo už teplejšie ako v noci cez búrku. Slnko ma hrialo na tvári. Pomaly som sa prechádzala lesom a zasnívala sa, aké by to bolo byť bohatou, mať všetko čo chcem, byť krásna a mať svojho princa na bielom koni. Rada som snívala o niečom nesplniteľnom a zlepšilo mi to aj môj biedny život. Na chvíľu sa odtrhnúť od reality a spadnúť do ríše snov. A ja som tam padala vážne veľmi často. Zrazu som počula zavrčanie a prebrala sa zo snívania. Vrčanie sa ozývalo spoza môjho chrbta. Pomaly som sa otočila a stŕpla som, keď som asi tri metre odo mňa zbadala vlka. Asi zháňal potravu a ja som sa mu pritrafila do cesty. Teraz je mi koniec, ani bežať nevládzem. Pozerala som sa na vlka a on skočil. Hodila som sa k zemi, no v tom rýchlosťou blesku niekto prišiel a začal s vlkom zvádzať silný boj. Vystrašene som sa tomu prizerala. Bol to človek, no nevyzeral ako človek. Bol biely ani sneh, rýchly ako nejaké športové auto, dosahujúce rýchlosť 300 kilometrov za hodinu. V čiernych očiach mal divý výraz a silu, ktorá by dokázala zrútiť aj mrakodrap. Človek to nebol, tak čo to bolo? Alebo nejako ľudia za tie tri mesiace zosilneli? To bolo absurdné. Celý tento deň je len sen, nejaký iný sen ako obyčajne. Tej bitke som sa prizerala asi desať minút, potom tá osoba alebo lepšie povedané ten chlapec vlka skolil. Pozrel na mňa, usmial sa a zmizol skôr ako som stihla čokoľvek povedať. Čo najrýchlejšie som sa vrátila nazad do kaštieľa a hneď som si ľahla do postele s dúfaním, že sa konečne preberiem. Avšak vtedy mi začali veci na seba sedieť. Tá neznáma osoba sa stala neznámym chlapcom. Ten chalan sa mi postaral o jedlo a mňa. Musel to byť on. Jeho oči boli uhľovočierne, pokožka ako sneh, úsmev nádherný, aký som doteraz nevidela. S tými myšlienkami som aj zaspala. Dnes som mala po prvý krát za tri mesiace iný sen ako obvykle.
Sedela som na deravom gauči v obývačke kaštieľa a pozerala von oknom do neznáma. Zrazu niekto prišiel. Odtrhla som pohľad od okna a v tom som si ho všimla. Najkrajší chlapec, ktorého som za posledných 16 rokov videla. Mal však iné oči. Boli príjemné, hnedé ako čokoláda. Stál vo dverách s úsmevom na perách. Očarene som na neho pozerala. Neprestával sa usmievať a mlčal. Obaja sme boli ticho a pozerali si priamo do očí. Vtedy sa čosi zmenilo. Jeho oči sa zmenili na čierno a prestal sa usmievať. V očiach mal divý pohľad ako vtedy jediný raz. Rýchlosťou svetla bol pri mne. Jeho sila ma ohromila. Nechápala som nič. Vyzeralo to, akoby ma chcel zabiť. Keď som si už myslela že ma zabije, zmizol.

Celá spotená som sa prebrala a vystrašene sa obzerala okolo seba. Nikde nebolo nikoho, no zdalo sa mi, akoby sa závesy pri otvorenom balkóne pohli. Začínam úplne šalieť, pomyslela som si. Vonku svitalo. Na kraji posteli bol nejaký balík a na ňom papierik.
"Za splnu buď na tej vysokej skale popri lese a obleč si tieto šaty." Prečítala som sťažka, pretože nebolo dobre vidieť, okná neprepúšťali až toľko svetla. Zas ten neznámy. Mala som sa začať báť? Premýšľala som, či ten balík otvoriť. No zvedavosť mi nedala. Opatrne som otvorila balík. Boli v ňom nádherné červené zamatové šaty. Len som sa divila tomu, aké nádherné boli. Bolo už vopred rozhodnuté! Pôjdem tam a uvidím, kto tak veľmi chce aby som prežila. Z chladničky som si vybrala jahodový jogurt, ktorý mi tam neznámy včera nechal. S chuťou som ho zjedla. Dnes som sa rozhodla vybrať na kraj mesta pozrieť sa čo je nové. Zdá sa, že sa v meste rozšíril Scene štýl, ktorý mám tak rada. Škoda, že som sa nemohla hrať na normálne dievča, keďže ňou nie som. Som sirota, ktorá žije v úplne najhoršom prostredí a doteraz žila z ničoho. Až do včerajška, keď sa o ňu začal niekto zaujímať. Zasa prepadla tým myšlienkam o tom, kto je to. No dnes v noci sa to konečne dozviem.
Tesne pred polnocou som už stála v zamatových šatách na skale. Avšak nemohla som sa nijak inak upraviť ani umyť, keďže voda v kaštieli nejde. Mesiac bol už vysoko nado mnou a tak trocha som sa triasla. Čakala som nervózne, čo sa bude diať a kto je ten neznámy.
"Nemyslel som si, že prídeš." Ozval sa za mnou tichý a tajomný hlas.
"Nemala som prísť?" Po dlhej dobe som prehovorila. Nerozprávala som už asi dva mesiace. Pomaly som sa otočila. Bol to on. Zaostrila som pohľad. Mal hnedé oči presne ako v mojom sne. Snehobiela pokožka mu samozrejme žiarila. Mal na sebe čierny oblek. Vlasy mal tiež hnedé a rozstrapatené, čo vyzeralo úchvatne.
"Myslel som si, že neprídeš. Že sa ma bojíš, keď si videla, čo dokážem." Odvetil a usmial sa.
"Nebojím sa ťa. Nemám dôvod." Pozrela som mu hlboko do očí.
"Zatiaľ." Úsmev mu z tváre nemizol.
"Prečo zatiaľ?" nechápala som.
"Pretože ma ešte nepoznáš."
"A spoznám?"
"Možno." Usmial sa a sadol si na zem. Kývol mi, nech si k nemu prisadnem. Pomalým krokom som k nemu šla. Bol taký dokonalý, ako nikto na svete.
"To ty si sa o mňa postaral?" Odbočila som od témy.
"Áno."
"Prečo?"
"Pretože si iná ako ostatní." Pozrel na mesiac.
"Ako to myslíš, iná?" Zaujímalo ma. Aj on bol iný ako ostatní, tak by sa nemal veľmi čo ozývať.
"Žiješ na najšpinavšom mieste tohto kraja. V rozpadnutom kaštieli, ktorý zničí aj najmenšie zemetrasenie, no aj tak tam žiješ už 3 mesiace a je ti to jedno. Žiadne iné dievča by tam neprežilo Samantha." On vie moje meno? Odkiaľ preboha?
"Ako to všetko vieš? Aj moje meno?"
"Včera som ťa nestretol prvý krát. Sledujem ťa už dlho." Tajomne sa usmial.
"Ako dlho?"
"Bude to niečo cez pol roka." Úsmev mu z tváre zmizol. "Potom čo si ušla bolo ťažké nájsť ťa. Ale nakoniec som ťa po dvoch týždňoch predsa len našiel v tom kaštieli."
"Prečo si sa mi teda neukázal na oči už skôr?" Bola som mimo z toho všetkého čo mi hovoril. Myšlienky mi vírili hlavou a miešali sa až som nevedela, čo skôr. Nič nedávalo zmysel. Prečo sa zjavil až teraz? Tá otázka mi ostane nezodpovedaná.
"Nemohol som. Raz sa dozvieš prečo." Usmial sa.
"Nechápem." Priznala som.
"Pochopíš. A teraz je čas ísť." Hodil svoj pohľad znova na mňa a premeral si ma.
"Kam?" vyvalila som oči.
"Idem z teba urobiť človeka. Teda ak chceš." Bol tak tajomný a tak nádherný.
"Vyzerám na to, že nechcem?" uškrnula som sa.
"Tak poď." Postavil sa a podal mi ruku.
"A kam?" Postavila som sa tiež.
"Ku mne." Odvetil jednoducho. Zliezli sme pomaly zo skaly a tam na nás čakalo jeho auto. Bolo to čierne BMW.
"Tak mladá slečna, nasadať." Uškrnul sa na mňa a otvoril mi dvere spolujazdca. Poslušne som nasadla a ani som sa nenazdala a už sedel na mieste vodiča. Vedel o mne veľa, to bolo jasné. Ale prečo ho tak zaujímam a prečo ma sledoval? Tieto otázky mi vírili hlavou kým som mlčky sledovala cestu z okna. Zrazu som na sebe zachytila jeho pohľad. Nebol to príjemný pocit, nie som zvyknutá, že na mňa niekto pozerá.
"Ako sa vlastne voláš ty?" nedalo mi nespýtať sa ho to, keď on moje meno vie.
"Jakub." Zamračil sa akoby sa mu to meno nepáčilo.
"Veľmi pekné meno." Usmiala som sa.
"Ži s ním tak dlho ako ja a uvidíš, aké pekné bude potom." Povedal sarkasticky. Bolo jasné, že nenávidí svoje meno.
"A ako dlho s tým menom žiješ?" nedalo mi nespýtať sa, keď som tú poznámku neprepočula ako čakal. Na chvíľu sa zamyslel.
"Už je to nejakých 17 rokov." Pousmial sa. Každou sekundou mi prišiel divnejší a divnejší. Pomaly som mu prestávala rozumieť. Správal sa ako z inej planéty. So zamysleným pohľadom som naňho pozrela. Postrehol ho a zasmial sa.
"Jedna vec mi nejde do hlavy." Povedala som po chvíli a sledovala som cestu z okna.
"Aká?" Spýtal sa, aj keď sa mi nachvíľu zazdalo, že odpoveď pozná.
"Prečo sa vlastne o mňa zaujímaš a čo vlastne si. Pripadáš mi ako niekto, z inej planéty." Povedala som úprimne. On sa schuti zasmial. Jeho úsmev je priam božský. On je celý božský.
"To pochopíš časom. A som z Marsu, keď to už chceš vedieť." Uškrnul sa. Ten žart sa mi nepáčil.
"Strašne vtipné." Povedala som sarkasticky.
"To bol len pokus o uľahčenie atmosféry." Usmial sa a auto zrazu zastavilo. Rozhliadla som sa z okna. Neboli sme v meste.
"To kde žiješ preboha?" spýtala som sa.
"Je to lepšie ako tvoj kaštieľ." Uškrnul sa. Zagánila som naňho nepriateľsky. "Presne na druhom konci mesta ako tvoj palác." Že palác. Otvoril mi dvere spolujazdca a ja som vystúpila. Až vtom som si všimla obrovský dom. Vyzeral však historicky, ako z iného storočia.
"Vyzerá úžasne." Zostala som tým domom úplne očarená. Jakub ma tentoraz úplne dostal.
"Dík." Pokrčil plecami. "Ideš aj dnu alebo tu budeš len postávať a čumieť naň?" spýtal sa ma keď odomykal dvere.
"Radšej tento dom z iného storočia okuknem zvnútra." Uškrnula som sa a pristúpila som k nemu. Otvoril mi dvere. Ako som vstúpila dovnútra zostala som ešte viac mimo ako keď som ho videla zvonka.
"Sedemnáste storočie." Pousmial sa.
"Toto nie je dom, toto vyzerá ako zámok." Povedala som s údivom.
"Zámok by bol o čosi väčší."
"To je úplne jedno. Cítim sa ako v inej dobe a nie dvadsiatom prvom storočí." Vtedy som si spomenula na šaty, ktoré som mala na sebe. Akoby sa mi toto všetko len snívalo a ja som bola dievčaťom zo sedemnásteho storočia.
"Takže preto tie šaty." Vydýchla som. Prikývol.
"Poď ukážem ti to tu." Usmial sa a pustili sme sa do prehliadky jeho domu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama